Goodbyes aren't forever, right?

"Oh God, what was I thinking? I couldn't leave!

I stood there, glued to the spot, holding back tears, watching them leave, screaming inside my own head to call them back, to tell them that I needed to stay, and that I couldn't leave.

Saying goodbye means leaving something behind. What was I leaving and would enough be gained in return?"

ako ktosi mudro povedal, 'dnesok je prvym dnom zvsyku zivota'. a tak aj ja, sediac na letisku s vidinou 16 hoin v nepohodlnom kresle za zvukov 'this area is for loading and unloading only' rozmyslam nad tym ako budem ten skutocny odchod prezivat. uz len par tyzdnov, zopar dni a objavim sa tu opat sprevadzana tymi co pre mna tolko znamenali/znamenaju...

bojim sa toho. mam neskutocny strach z toho ako to tentokrat pojde and nezelam si nic ine viac, len aby som mohla cas zastavit alebo zmenit dany osud a aspon pre tentokrat nikam neist. som z toho unavena, nebavi ma vecne sa stahovat, balit si veci, ist na cuzdie miesta a zacinat zase od nuly. nechcem opat menit zvyky, telefonne cisla a kamaratov. tak by som si zelala mat SVOJU maku izbicku, ktoru by som si mohla zariadit s vedomim ze tama budem moct na cas ostat. no zial, tu je to stale o 'ved naco, aj tak za mesiac odchadzam. uz sa to neoplati...'.

mrzi ma to, velmi, velmi, velmi a coho sa bojim mozno este viac je ked sem 3.juna priletim sama. pretoze potom to uz bude definitivne. a velmi bolestne, prichadzat sem tyzden co tyzden pre ludi ktori nahradia tych co maju svoje miesto v mojom srdci a mojom zivote. neviem ako to zvladnem chodit po chodbach ktore raz boli obyvane mojimi zazitkami a spomienkami, no tentokrat sa za dverami bude ukryvat niekto iny..

'nemysli na to co bude, ale sustred sa na to aby si si uzila posledne chvile casu ktory ti este ostava.' ako to vsak docielit? ako dosiahnut ze moja mysel sa denne nezastavi na obrazoch moznej buducnosti s vedomim ze vsetko sa od zakladov zmeni, len moje city a pocity na chvilu ostanu nezmenene.. a to je bolestne...

je to nanic. asi som naozaj stara. mama si mysli ze by som si mala uzivat tieto chvile ked viem ze ma nic nedrzi a vsetko mam vo svojich rukach.. no ako uz tolko krat pradtym, citim sa ze moj osud drzi v rukach niekto uplne iny, kym ja sa len prizeram a zijem 'to'.

uff. tak este 15...