(live) truly madly deeply

neviem ci je to vsetkymi tymi drogami na ktorych prave ficim (rozumej lieky), alebo mozno filmami na ktorych moje posledne dni stravene v posteli zavisia.

velke lasky, spontannost, deti, rozhodnutia. odvazne. a ja s pocitom ze ak sa nevydam v tejto chvili, tak uz nikdy. nechapte ma zle, ano, mam 19 a na taketo veci este cas. ano? naozaj? kto trvdi ze naozaj musim spravit zavideniahodnu karieru predtym ako ju obetujem rodine? a kedy je skutocne ten pravy cas tu rodinu zacinat?

fakt ze kamoska otehotnela ma prinutil rozmyslat: co by som v takej situacii robila ja? co keby tejto chvili zistim ze som tehotna? potrat alebo vzdanie sa snov ktore sa pomaly stavali skutocnostou? a su to vobec moje sny?

len nedavno som citala niekoho blog, v ktorom pisal ako tuzi adoptovat dieta a ze mu je jedno co si kto o tom rozhodnuti mysli. a tak teda rozmyslam ze mozno je na case aby som zacala mysliet na seba aj ja. pretoze ak niekomu na mne naozaj zalezi, tak snad chce aby som bola stastna, nie? ak to ma znamenat ze budem stastna ako pastierka koz v nepale, tak preco nie? co koho do toho?

hm, pravda je taka ze ja som vzdy tak trochu vycnievala z bezneho priemeru (teda nikdy som nebola ako moji rovesnici, co mi obcas dost vadilo). no na druhej strane, uz by som si na to asi mohla zvyknut, nie?

zda sa mi ze cele toto zacalo tou nocou v Cafe del Vie kde sa ten, s ktorym som len niekolko mesiacou predtym spala, priznal, ze sa chce usadit a mat deti. rodinu. on skutocne nie je prave rodinny typ a mozno ani ja tak neposobim. konieckoncov, vsetci trvdia ze si ma nevedia predstavit ani vydavat sa. no co ja s tym mam? chcem sa vydat, aj ked som vzdy tvrdila ze v manzelstvo neverim a po troch rokoch sa rozvediem. no vsetky tie hlupe serialy ktore uz par dni tlacim do hlavy ma primali rozmyslat, ze ono to skutocne mozno funguje. ze taka laska moze existovat a ja sa mozem vydat veriac ze to bude navzdy. viem ze hoci mi moji rodicia neboli prave tym najlepsim prikladom, okolo seba som mala moznost vidiet ludi ktori ma presvedcili o opaku.

tak teraz neviem, napriek tomu ze ma vsetci vidia ako nezavislu, samostatnu, sebestacnu a uspesnu zenu (slobodnu podotykam...), ja sa citim velmi neisto. az sa bojim ze vhupnem do niakeho toho manzelstva ci tehotenstva len tak - zo strachu. a to asi nie je dobry dovod.

su to skutocne iba hormony alebo kocikovat po parku je mojim zivotnym snom?

tazka to otazka, no viem ze keby sa mam rozhodnut teraz, nevahala by som. nevedela by som sa toho vzdat kvoli hlupostiam ako skola, mladost... mladost som aj tak nemala a ak ano, tak som ju uz pred par dobrymi rokmi prepasla. a skola? je a bude.

nie, nie som priehladna, to je to co mi povedala lenka. takze to co sa mi teraz prehana hlavou nikto ani netusi. robim zarty, naznacujem, no celu pravdu som este nevyslovila.

tak sa necham prekvapit ci bude pruser z tohto blogu. na nete si clovek nikdy nie je isty...