kudy kam??
pripadam si ako niaka maniacka alebo pubertacka zavisla na serialoch, no v jednom ma vicy pravdu: vzdy vo vsetkom hladam signaly. texty pesniciek na party, repliky, alebo len napisy sprejom na stene.
no a teraz, po zhliadnuti zaverecnej epizody priatelov (6.seria) v ktorej chandler poziada monicu o ruku... tie zmatky ktore ona preziva, zamyslanie sa nad vztahom a ci niekam vedie. tuzba byt s niekym vyspelym, rovnocennym, koho uz nebude treba nic ucit... ja sa citim presne tak isto. uz peknych 5 rokov. a stale bez ciela. bez vitazstva. a mozno prave preto ked mi niekto v kristovych rokoch povie ze sa chce usadit, pozdava sa mi to viac ako pozvanie na zmrzlinu a sice mile, ale predsa len detinske zartiky.
ano, mozno som nudna, mozno nezijem tak ako ostatni a mozno nesplnam tazke poziadavky. no som to ja. taka som. chci alebo nechci. lebo bez ohladu na to ci sa mi to paci alebo nie, cesta naspat do detsva ktore som stratila je nemozna.
tak ma to stve! kolkokrat som sa modlila aby som bola normalna. aby som riesila to co moje spoluziacky a lepila si plagaty backstreet boys namiesto chodenia na vystavy fera liptaka a tlacove konferencie. nie, teraz ma nechapte zle, ja sa nesnazim obvinit svojich rodicov z toho aka teraz som. ja som vdacna za to vsetko co som prezila, uzivala som si to, pripadala si dospela ako vsetky deti chcu. a mozno je to aj na nieco dobre. no obcas ma to udrie viac ako inokedy a vtedy zistim ze nech sa snazim akokolvek, nikoho neoblbnem. hlavne nie seba.
ano, moj frajer mal 24 a bola som aj s niekym o desat rokov starsim - a? ze sa teraz vlacim s niekym sedemnastrocnym? ze to nema buducnost? ale to ja predsa davno viem, no zialbohu v tychto podmienkach nemam viac na vyber. preto sa mi mozno ta myslienka vydaja a deti zda privetivejsia, lebo by to znamenalo unik zo sveta do ktoreho nepatrim. nemam tu co robit. bodka. to je fakt.
mama tvrdi ze ked sa ocitnem na vyske, bude to ine. no skoly tu zial nie su take ako doma. a campus plny nadrzanych pubertiakov mi zrovna nepride ako vychodisko. viem ze to ine nebude. viem ze ja ina nebudem. otazkou len ostava, ako dlho to este vydrzim a kedy sa vzdam. a prasknem do toho.
len sa bojim aby to nebolo len z nudze a bezradnosti...
no a teraz, po zhliadnuti zaverecnej epizody priatelov (6.seria) v ktorej chandler poziada monicu o ruku... tie zmatky ktore ona preziva, zamyslanie sa nad vztahom a ci niekam vedie. tuzba byt s niekym vyspelym, rovnocennym, koho uz nebude treba nic ucit... ja sa citim presne tak isto. uz peknych 5 rokov. a stale bez ciela. bez vitazstva. a mozno prave preto ked mi niekto v kristovych rokoch povie ze sa chce usadit, pozdava sa mi to viac ako pozvanie na zmrzlinu a sice mile, ale predsa len detinske zartiky.
ano, mozno som nudna, mozno nezijem tak ako ostatni a mozno nesplnam tazke poziadavky. no som to ja. taka som. chci alebo nechci. lebo bez ohladu na to ci sa mi to paci alebo nie, cesta naspat do detsva ktore som stratila je nemozna.
tak ma to stve! kolkokrat som sa modlila aby som bola normalna. aby som riesila to co moje spoluziacky a lepila si plagaty backstreet boys namiesto chodenia na vystavy fera liptaka a tlacove konferencie. nie, teraz ma nechapte zle, ja sa nesnazim obvinit svojich rodicov z toho aka teraz som. ja som vdacna za to vsetko co som prezila, uzivala som si to, pripadala si dospela ako vsetky deti chcu. a mozno je to aj na nieco dobre. no obcas ma to udrie viac ako inokedy a vtedy zistim ze nech sa snazim akokolvek, nikoho neoblbnem. hlavne nie seba.
ano, moj frajer mal 24 a bola som aj s niekym o desat rokov starsim - a? ze sa teraz vlacim s niekym sedemnastrocnym? ze to nema buducnost? ale to ja predsa davno viem, no zialbohu v tychto podmienkach nemam viac na vyber. preto sa mi mozno ta myslienka vydaja a deti zda privetivejsia, lebo by to znamenalo unik zo sveta do ktoreho nepatrim. nemam tu co robit. bodka. to je fakt.
mama tvrdi ze ked sa ocitnem na vyske, bude to ine. no skoly tu zial nie su take ako doma. a campus plny nadrzanych pubertiakov mi zrovna nepride ako vychodisko. viem ze to ine nebude. viem ze ja ina nebudem. otazkou len ostava, ako dlho to este vydrzim a kedy sa vzdam. a prasknem do toho.
len sa bojim aby to nebolo len z nudze a bezradnosti...
posted by zuz at
3:36 AM
0 Comments:
Post a Comment
Subscribe to Post Comments [Atom]
<< Home